Ešte pred fotkou...
Automatické zaostrovanie je už dlho samozrejmou súčasťou fotoaparátov. V súčasnej dobe je technologicky na takej vysokej úrovni, že sa na jeho služby môžu spoľahnúť vo väčšine situácií nie len začiatočníci a pokročilí amatéri, ale aj najskúsenejší profesionáli.
Pokiaľ sa využíva správne, je rýchlejšie, presnejšie a pohodlnejšie, než manuálne zaostrovanie. Existuje len niekoľko špeciálnych situácií, kedy je lepšie, resp. je nutné, aby fotograf prevzal jeho úlohu do vlastných rúk.
Zaostriť znamená v podstate nastaviť optickú sústavu objektívu tak, aby objekty, nachádzajúce sa v konkrétnej vzdialenosti od fotoaparátu boli premietnuté na rovinu snímača dokonale ostré. Túto operáciu zvládne sám fotoaparát, musí však vedieť, kam presne má zaostriť. Dnes už existujú aj rôzne „sofistikované" funkcie inteligentného zaostrovania, detekcia tváre a podobné „hyperautomatické vymoženosti", ktoré o všetkom rozhodujú automaticky; my sa však budeme venovať „klasickému" autofokusu v štandardnom režime, v ktorom ho môžeme mať pod svojou kontrolou. Najlepšie totiž je, keď môžeme sami určiť, na ktorú časť scény sa má zaostriť.
Fotoaparáty vybavené automatickým zaostrovaním majú v hľadáčiku (resp. na monitore) zvyčajne niekoľko tzv. zaostrovacích bodov, rozložených po obrazovej ploche. Fotograf si môže vybrať, ktorý z týchto bodov má byť aktívny a ten sa potom opticky zvýrazní v podobe malého obdĺžnika. Štandardne to býva bod umiestnený uprostred, ale je možné aktivovať ktorýkoľvek z nich, podľa aktuálnej situácie. Automatika potom zaostruje na tú časť scény, kam mieri aktívny zaostrovací bod.
Treba však zdôrazniť, že fotoaparát nedokáže automaticky zaostriť za akýchkoľvek podmienok. Najdôležitejšie je, aby snímač autofokusu mal k dispozícii takú „vzorku scény", ktorej ostrosť vie jasne vyhodnotiť. Preto je potrebné aktívny zaostrovací bod namieriť na nejakú hranu, alebo na časť scény s dostatočným kontrastom. Homogénna jednofarebná plocha (napr. stena) predstavuje pre autofokus zvyčajne tvrdý oriešok.
Každá z uvedených metód využívania autofokusu má svoje určenie, výhody aj nevýhody. Existuje však aj ďalšia, elegantná metóda, ako využívať automatické zaostrovanie jednotným spôsobom na rôzne situácie a ako mať autofokus a čo najviac pod kontrolou. Mohli by sme to (v rámci nášho žargónu) nazvať ako „ostrenie palcom". Mnoho zrkadloviek disponuje tlačidlom AF-ON, ktoré je umiestnené na zadnej strane tela v pohodlnom dosahu palca pravej ruky. V nastavení fotoaparátu je možné navoliť, aby sa neostrilo polovičným stlačením spúšte, ale výlučne týmto tlačidlom. Výhodou je, že sa ostrenie takto stáva nezávislým od spúšte.
Čo je vlastne farba? Ako ju môžeme definovať? Farba je interferencia svetla (svetelného vlnenia) na povrchu predmetov. Povrch predmetu určité vlnové dĺžky neutrálneho (bieleho) svetla pohltí, iné odrazí a tak vzniká farba. To však poznáte s fyziky. Farba ale vzniká až v našej hlave, keďže naše oko v spolupráci s mozgom priraďuje rôznym vlnovým dĺžkam rôznu kvalitu a my, ľudia si ju potom definujeme ako jednotlivé farby. Predmet je ale stále ten istý. Pozorujme napríklad bicykel. Jeden je športový červený, ďalší imidžový čierny, iný „dámsky" biely... Ale stále je to bicykel, dvojkolesový dopravný prostriedok na prepravu osôb, väčšinou na „vlastný pohon" :) Vnímate ten rozdiel vo fyzickom ponímaní predmetu, jeho formy, hmotnosti a jeho atribútov?
Chcete príklad? Predstavte si krásny západ slnka na pobreží. Zapadajúce slnko vyžaruje stále to isté svetlo ako na obed, ale svetlo prechádza cez omnoho mohutnejšiu vrstvu atmosféry, ktorá je navyše znečistená a obsahuje viac prvkov. To všetko spôsobuje, že sa biele svetlo lomí úplne inak a k nášmu zraku sa dostáva svetelné vlnenie iných vlnových dĺžok (väčších) a my ho zrakom vnímame inak. Tieto farby nazývame aj teplými farbami. Západ slnka pri pobreží teda hrá všetkými odtieňmi žltej, červenej a oranžovej a táto zlatistá farebnosť postihuje všetky predmety, na ktoré dopadajú slnečné lúče. Tie predmety sa však vo svojej podstate vôbec nezmenili. Sú tie isté, ako boli na obed v poludňajšom svetle len teraz vyzerajú na pohľad inak. No a do toho sa ešte z výšin derie modrá. Je to farba oblohy, atmosféra, ktorá je nasvietená tým istým slnkom, ale neobsahuje toľko prvkov, ani nie je tak hustá a mohutná, aby lomila svetlo tak, ako atmosféra tesne nad zemským povrchom. A táto modrá v tieňoch, tam, kde priame slnečné svetlo nedopadá, prebíja teplé farby. Hotové divadlo! Krása, pri ktorej takmer všetci prítomní siahnu po fotoaparátoch a snažia sa toto farebné divadlo zachytiť. Nepopieram, robím to často aj ja. Veď niektoré fotky sú tak úžastné.....